Ján Zelinka (nar. 1978, Vranov nad Topľou), je absolventom Fakulty umení košickej Technickej univerzity, ateliéru 3D slobodnej kreativity u prof. J. Bartusza. Počas celého štúdia sa sústredil skoro výhradne na klasickú sochu. Klasickú v zmysle jej tradičnej formálnej výstavby, ale hlavne v konfrontácii so situáciou v súčasnom umení, keď sa u nás od začiatku 90-tých rokov začala na úkor sochy presadzovať objektová inštalácia. Zakrátko začal objekt v oblasti 3D úplne dominovať a socha akoby zostala len v repertoári „mainstreamu“. Už v začiatkoch štúdia mal Zelinka pričinením neortodoxných pedagogických metód svojho profesora možnosť artikulovať svoj originálny sochársky jazyk, bez zdržiavania sa s prekonávaním konzervatívneho poňatia figurálnej plastiky. Ján Zelinka sa už v prvom roku svojho štúdia predstavil pomerne zrelým výtvarným prejavom. Preskočil prácnu fázu hľadania adekvátnej formy vizuality svojich diel, neuspokojil sa s parciálnym riešením výtvarného problému, ale v každom roku svojho štúdia prezentoval veľkorysé realizácie. Ich formálnu stránku charakterizuje nezvyklé použitie materiálu, ako je napr. rašelina, popol, či betón. Už jedna z jeho prvých školských plastík s názvom DOLLY bola realizovaná v materiáli stuženej rašeliny. Toto dielo vychádzajúce z kresťanského ikonografického motívu Piety, predznamenalo aj ideové východiská celej doterajšej Zelinkovej tvorby. Rezonujú v nich otázky súvisiace s miestom človeka v rámci prírodnej hierarchie vo vzťahu k iným bytostiam, ale aj vo vzťahu k svojmu vlastnému životu a smrti. DOLLY sa priamo dotýka ľudskej ambície zasahovať do prírodných zákonov zrodu života a narušiť tak prirodzené status quo. Naproti tomu dielo s názvom MOJI SÚRODENCI /TROJČATÁ/ – ANTON, ROBERT, PETER, * 11. 3.1975, +11. 3. 1975 sú osobnou výpoveďou, opäť sa však týkajúcou existencionálnych otázok. Zhmotnená spomienka na autorových súrodencov, ktorí pred ním boli a žiaľ zároveň aj neboli, svojou technikou tvorby nadväzuje na ideovú koncepciu diela. Spomienku, ktorú je nemožné vyhľadať vo vizuálnom archíve vlastného mozgu, Zelinka stelesňuje výlučne hmatom.

Touto technikou, kedy autor vyhlbuje priamo do hliny negatív plastiky bez priebežne kontroly zrakom, vytvára aj svoje posledné školské diela – monumentálne plastiky CHIMÉR. Znova sa jedná o bytosti, s ktorými je nemožné mať reálnu skúsenosť, ktoré si nevieme overiť vo svojej zrakovej pamäti; tu však máme k dispozícii nejasný mytologický obraz. Zelinka tak podstupuje riziko prekvapenia z výslednej podoby diela – zvlášť pri rozmernejších dielach – a rezignuje tak aj na jeho podvedomú estetizáciu. Ďalším výrazným dielom je plastika z cyklu HĽADÁM PODSTATU. Sadrová plastika kravy – skôr však obraz efemérnej bytosti, strácajúcej prirodzenú telesnosť, akoby sa vznášala v priestore. Zelinkov postup pri vytváraní diela je opäť signifikantný. Tvorivý proces od spätného zošívania zvieracej kože, cez liatie tekutej sadry do zošitého obalu a nakoniec výslednej podoby sochy, ktorej dominuje biela sadra – je snahou uchopiť samotnú bytosť zvieraťa, vyrovnať sa s ňou a dať jej novú formu ponechanú na prirodzenom vzťahu liateho materiálu a zvieracej kože. Rovnako postupuje aj pri ďalších plastikách zvierat z cyklu. Jedno z posledných autorových diel s názvom POSMRTNÉ VEDOMIE patrí do jeho expresívneho repertoára. V olove ustrnutý, drastický moment smrti, je inšpirovaný otázkami týkajúcimi sa krátkych okamihov vedomia mozgu oddeleného od tela. Menšiu, ale autonómnu časť jeho doterajšieho diela tvoria kresby, ktoré tak divákovi poskytujú možnosť sledovať komornejšiu formu vizuálnej reči autora. Aj v tomto médiu Zelinka preukazuje suverénne zvládnutie technických problémov a sústreďuje sa na uchopenie plasticity modelu. Netradičnejšie sú kresby vznikajúce použitím hrdze, dymu, či kapusty, kde sa naopak Zelinka sústreďuje len na zachytenie siluety modelu a dáva tak väčší priestor divákovej predstavivosti. Ján Zelinka nie je pozoruhodný len svojim naturálnym výtvarným talentom, ale aj schopnosťou suverénne sa vyjadrovať prostredníctvom tradičného média originálnym a hlavne súčasným výtvarným jazykom.

Mgr. Peter Tajkov, PhD.